Tak trochu pokus o literárne preklenutie

V rokoch 1846-47 začal ako mesačný seriál vychádzať román Williama Makepeacea Thackerayho Trh márnosti. Thackeray bol syn obchodníka, narodil sa v Kalkate.  Nečudo, že  si v Trhu márnivosti doslova zgustol na povrchnosti a pozérstve súdobej anglickej šľachty, ktorá sa zubami nechtami snažila zachovať dojem bohatstva a úspechu a s opovrhnutím hľadela na stále bohatších obchodníkov bez titulu. Trh márnosti je zasadený do začiatku 19. storočia, orientačným okamžikom je útek z Elby a následný pád Napoleona Bonaparte. Aj napriek tomu, že Trh márnosti bol uvádzaný ako „román bez hrdinu“, možno v ňom nájsť ústrednú postavu – ambicióznu „skialpinistku po spoločenskom rebríčku“ Becky Sharpovú, ktorá sa z dcéry chudobného maliara a opernej speváčky prepracuje až do „najlepšej“ londýnskej spoločnosti. Samotné označenie „román bez hrdinu“ je možné chápať dvojako: po prvé, že z množstva postáv, ktoré tvoria hybateľov deja a dotvárajú obraz zúfalstva anglickej šľachty, nie je možné jednoznačne určiť hrdinu – hlavnú postavu; po druhé, že za hlavnú postavu je síce možné označiť Becky Sharp, ale rozhodne o nej nemožno hovoriť ako o hrdinke v klasickom význame – chudobnom dievčati, ktoré nevypočítavou dobrotou srdca našlo lásku svojho života, náhodou veľmi bohatého šľachtica.

Témou podobná, ale časovo predchádzajúca je tvorba Jane Austenovej, ktorá by sa tiež mohla tešiť viacerým sfilmovaniam. Na rozdiel od Thackerayho však hrdinky Austenovej románov nie sú kalkulujúce mrchy, a keď sa u nich objaví náznak špekulácie (Emma), dostanú aspoň symbolickú školu života. Navyše, nespomínam si, že by niektorá z Austenovej hrdiniek išla vyslovene po peniazoch a postavení – snáď preto, že (zvyčajne) aspoň jedným disponovala. Čo ale Thackerayho a Austenovú zbližuje je vykreslenie pomerov spoločnosti: vzťahy medzi šľachtou rôznych majetkových sfér, pády a vzostupy rodov, vyporiadavanie sa so situáciou – takmer vždy ale ako vedľajší element histórie jednej dvoch postáv, resp. jednej – dvoch rodín. Stačí, ak sa prizriete filmu Anga Lee Rozum a cit (1995), ale aj Emma, Pýcha a predsudok, Manfield Park, ktoré boli už viackrát sfilmované.

Druhý tvorca, ktorého mne osobne Trh márnosti evokoval je ruský klasik Lev Nikolajevič Tolstoj a jeho epopeja Vojna a mier, rovnako sledujúca osudy rodín a vzťahy, tentokrát ruskej, spoločnosti na pozadí napoleonských výbojov. Sústredí sa však na menší okruh postáv ako reprezentantov ruskej šľachty. Napoleonský vpád do Francúzska v Trhu márnosti je ale len vedľajšou líniou. Napoleonská výprava do Ruska zohráva v Tolstého románe omnoho väčšiu rolu.

Spoločné pre všetkých autorov, okrem viacerých filmových spracovaní ich diel je fakt, že stavajú na určitom spoločensko-historickom pozadí, zachytávajú ho pomerne presne, a navyše, rozpracúvajú súbežne viacero postáv, aj vo viacerých príbehových líniách. Kombinácia uvedených spôsobuje, že pre potreby filmu sú často krátené, upravované, zjednodušované. Na tom nie je nič neobvyklé. Stáva sa ale, že pre snahu dať z knihy čo najviac, film utrpí presýtenosťou postáv, „akcie“, vzťahov. V zásade „klasické“ chyby adaptácií nielenže zmenia ducha knihy, ale stáva sa, že ho stratia a miesto mozaiky ponúknu črepiny na lopáriku. A v prípade Trhu márnosti je príležitostí až až. Dôsledkom je zmätok vo vzťahoch, postavách, motívoch. To, čo bolo charakteristické, alebo mohlo napomôcť budovaniu filmu, vniesť zaujímavú zápletku alebo zvrat, zdôrazniť úbohé maniere postáv, je buď opomenuté, len chabo naznačené lebo stratené. Naopak, zvýraznené sú momenty, ktoré pokojne mohli ostať opomenuté.v